Maja Ratkje: „Hlas je vlastný telu...”

Váš album Voice vyšiel v roku 2003 a znamenal pre vás dosť veľký zlom. Ako ste sa odvtedy vyvinuli vy a vaša hudba ? Spraviť album bola pre mňa veľmi prirodzená vec. V tom čase som cítila, že isť takýmto spôsobom do hlasu je nevyhnutné a že to musím spraviť. Čoraz viac ma priťahovali možnosti hlasu, jeho ambiguita a expresívnosť, schopnosť budovať viacero rovín rovin významu a zvuku. Album Voice bol ako výskumný projekt, ktorý mal tieto veci preskúmať. Spravila som ho s dvoma priateľmi, ktorí nemali klasické hudobné vzdelanie. Lasse Marhaug dokonca nevie ani čítať noty. Ja som zase prišla rovno z hudobnej akadémie a mala som za sebou už množstvo kompozicii. Bola to zaujimavá kombinácia ako skúsiť „počúvať” novým spôsobom. Keď robíte takúto hudbu, ľudia ju prirovnávajú ku veciam, ktoré poznajú. Ak sa im páči pop, jediná vec, ktora je pre nich možno možno podobná tomu čo robím, je Bjork. Takže povedia „to znie ako Bjork” alebo „znie to ako hudba z hororov” alebo im to znie, ako by niekoho múčili. Sú to veľmi jednoduché vysvetlenia. Keď sa ale započúvajú, tak cítim, že ich viem dostať niekam, kde ešte neboli. Mám pocit, že tým ako používam hlas a elektroniku ich vťahujem do iného zvukového sveta. Že sa dostávame mimo jazyk a mimo zvuk.

Keď sledujem vaše živé vystúpenia, alebo počúvam vašu hudbu, mám pocit, že hlas je niečo bez čoho by sa vaša hudba nepohla. Hlas je mojim primárnym zdrojom zvuku. Je to zároveň akési obmedzenie, ktoré som si sama určila. Dôraz je na hlase, ale niekedy sa stane, že vytiahnem harmoniku, a používam aj niekoľko oscilátorov. Pre mňa je dôležitá akási vzdialenosť, ktorú je možné získať prostredníctvom elektroniky. Je to otázka pôvodu zvuku. Spôsob akým odvrátiť pozornosť od pôvodcu hlasu ako osoby, a zameriať ju na vnímanie zvuku ako zvuku samého o sebe. Je to tradícia, ktorú je možne najst v musique concréte. Počúvať zvuk a nie objekt, ktorý ho produkuje. Pracovať s takýmto významom vzdialenosti v hudbe je prínosne, pretože vám to pomôže dostať sa von z ulity, ktorú tvori história, tradícia a očakávania. V hudbe nepracujete na dosiahnutí konkrétného cieľa alebo nájdení správnej odpovede. Niekedy možno hľadáte práve tu nesprávnu odpoveď.

|foto: Fabrice Allard

Aký softvér používate počas vystúpenia ? Používam množstvo rôznych vecí, ktoré každú chvíľu mením, pretože sa dokážem veľmi rýchlo sama znudiť. Momentálne je to program napísany v Csounde. Napísal ho môj kamarát, programátor a hudobník na základe toho, čo robím, keď improvizujem z množstvom škatuliek. Pomocou hlasu je možné spraviť tak úžasné veci, že človek k tomu nepotrebuje žiaden softvér. Môžte robiť skvelú hudbu aj pomocou diktafónu. Ten ktorý vlastním, je lacný šmejd a je to môj obľúbený nástroj.

Aké su vaše akustické projekty ? Akusticky hrávam často. Dobrý príklad toho ako to znie, keď pracujem s hlasom akusticky je album ktorý som spravila s holandským zvukovým umelcom Jaapom Plonkom. Spravili sme vlastne dva, jeden elektronický a ten druhy akusticky. Akustický hlas často používam v SPUNK, musela som sa zdokonaliť v technike, skúšať, precvičovat sa, aby som ho mala silný. Je niečo špeciálne na tom, keď zvuky vytvárate sám, keď naozaj hráte na javisku a ste tam fyzicky. Hlas je vlastný telu, nemôžte nič predstierať. Ste tam a ste zodpovední za seba. Tato výzva sa mi páči a potrebujem ju.

|foto: Ann Iren Ødeby

Z vaších mnohých improvizačných kolaborácií je naznámejším projektom SPUNK. SPUNK je niečo špeciálne, pretože od roku 1995 spolu neustále hráme. Vlastne sa už ani nemusíme rozprávať. Proste hráme. Ako skupina si navzájom absolútne vyhovujeme. SPUNK má svoj vlastný zvuk, je to samostatný organizmus. Niečo sa nám naozaj podarilo vytvoriť. Keď hráte s inými ľuďmi, samozrejme do toho vkladáte veľa vlastného. Vytvoríte niečo, čo je ako vaše hudobné dieťa, ale zároveň cudzie, nie úplne rovnaké ako vy. Ak ste totálne nervozní a máte strach, nieste schopní počúvať a polezú z vás len vaše vlastné klišé. V takom prípade improvizácia nefunguje.

Zdá sa ze vo vašej tvorbe je dosť zásadny Lasse Marhaug. Stretli sme sa v roku kedy som končila školu. Jazzkammer ma požiadali, aby som spravila remix ich albumu. Poslala som im remix a boli z neho unesení. Potom sme požiadali Lasseho, či by nechcel spraviť remix pre SPUNK, v tom čase boli remixy asi celkom populárne. Keď som pripravovala album Voice napadla ma myšlienka, že ak by som požiadala Jazzkammer o koprodukciu, tak by to mohlo dopadnuť naozaj nezvyčajne. Ten nápad sa im páčil. S niektorými ľuďmi to funguje tak, že sa stretnete a viete, že toto je človek s ktorým sa dá pracovať. Takýto silný pocit som napríklad mala aj so SPUNK. Lasse Marhaug, nehrá na žiadne nástroje, ale napriek tomu je pre mňa dobrým príkladom hudobníka. Hrá fyzicky a keď vytvára zvuky, tak korešpondujú s jeho telesnými pohybmi.

MAJA RATKJE |foto: Kai Miedendorp

V niektorých rozhovoroch sa vyjadrujete o pokroku a inovácií v hudbe. Čo to je ? V prvom rade záleží na myšlienkách a nie na technológií. Vývoj vždy nastal, keď sa určité veci dali do nového kontextu. Nepracujem na tom vedome, nesnažím sa spraviť niečo nové. Robím len to, čo pokladám za zaujímavé. Neviem ani povedať, čo je to nové, pretože už nemám taký prehľad, čo sa deje v tomto smere. Ale čo sa týka pokroku, je to o snahe neustále posúvať hranice, napríklad vlastne konvencie, a očakávania publika. Hrala som na miestach, kde ľudia utekali preč, hneď ako počuli aj ten najmenší feedback. To sú veci s ktorými sa dá pracovať. Alebo je možné pracovať s tichom a vecami ktoré niesu hudbou, alebo sú niekde na pomedzi - napríklad prechod medzi zvukovou skúškou a koncertom. Tieto veci su naozaj zaujimavé.