Monumentálny, sugestívny, temný: Berlin Atonal 2016

03697077.jpeg
03697077.jpeg
Aký asi mohol byť prvý ročník berlínskeho festivalu Atonal v roku 1982? Keď v legendárnom klube SO36 v bývalom západnom Berlíne v Kreuzbergu vystúpili Einstürzende Neubauten alebo Malaria? Pochmúrny, neútulný Berlín Christiane F, domov „geniálnych diletantov“ a liaheň mnohých kultových projektov. Atonal musel byť nekompromisný, nezabudnuteľný.

Festival „tonálnej“ hudby, ktorú prezentuje v rôznych podobách od dronu, noisu, techna i post-punku, si v roku 1990 dal na dvadsať tri rokov prestávku. Jeho šéf Dimitri Hegemann sa začal venovať klubu Tresor, ktorý sa na dlhé roky stal vlajkovou loďou techna. Atonal v roku 2013 „vstal z mŕtvych“ a snaží sa viac alebo menej úspešne nadviazať na svoju tradíciu. Dramaturgicky na ňu odkazuje napríklad menami ako Cabaret Voltaire (2014), Clock DVA (2015), Drew McDowall (2016). Hlavnú úlohu však dostávajú nové projekty, ktoré sa atmosféricky pohybujú v rôznych odtieňoch temna a monumentality (ktorá občas hraničí so sugestívnosťou).


August 2016. Množstvo mladých aj starších ľudí v štýlovom čiernom oblečení prúdi zo zastávky metra Heinrich Heine Str. do industriálnych priestorov bývalej elektrárne Kraftwerk. Tento komplex sústreďuje presťahovaný klub Tresor, komorný, ale populárny OHM a rozsiahle, ale zriedka používané priestory samotnej elektrárne. Oplotený priestor pred vchodom okupujú rôzne stánky s jedlom i detroitská čajovňa. Na to, že sa festival zameriava na relatívne okrajové hudobné žánre, ho navštevuje aj relatívne veľké množstvo turistov a klientela susedného Tresoru, ktorí občas pôsobia až stratene. Napríklad na koncerte člena Emeralds Johna Elliotta, ktorý hral atmosférickú, efemérnu hudbu, sa ma dve slečny spýtali: „Wo gibt es techno?“

03697078.jpeg


Festival využíva kapacitu všetkých priestorov komplexu, najpôsobivejšia je však továreň Kraftwerk. Pripomína temný industriálny chrám, v ktorého utrobách sa ozývajú dunivé basy. Hudba tak často skôr vytvárala soundtrack k priestorom, ako naopak. Je zrejme ťažké zaplniť tak obrovské priestory zvukom bez toho, aby človek nemusel skĺzavať k sugestivným, melodramatickým gestám ako počas koncertu Croatian Armor. V podobnom duchu sa niesol aj koncert Death In Vegas so speváčkou, herečkou, spisovateľkou Sashou Grey. Opakom bol skorý večerný koncert hudobníka a producenta Marcusa Schmicklera, ktorý vydáva na labeloch ako Editions Mego alebo Mille Plateaux. Bez sentimentálnych giest, priamy a často až nepočúvateľný vďaka vysokým frekvenciám. Nekompromisný, ako za starých čias Atonalu. Epický bez potreby zapáčiť sa publiku.

Naopak sklamaním bolo vystúpenie nestora experimentálnej scény, člena Pan Sonic a známeho hudobníka Mika Vainia. Štyridsaťminútové čakanie vystriedal antiklimax v podobe chaotického a potichu hrajúceho Vainia.

03697082.jpeg


Energická performerka a producentka Pan Daijing vo vedľajšom OHMe však svoj set vygradovala šikovne. Vykachličkovaný OHM bol opakom studeného Kraftwerku. Aj hudobne ponúkal rozmanitejšiu sonickú paletu. Eklekticky tu zadjoval napr. Jochen Arbeit zo spomínaných Einstürzende Neubauten, japonské duo Group A zas neváhalo zahrať rôzne obskúrne platne i hlasové experimenty. Vizuálna stránka – aj napriek tme – bola tiež dôležitou súčasťou festivalu. Napríklad počas koncertu projektu Roly Porter sa publiku na obrazovke zjavil odkaz, aby si zavreli oči, a potom nasledovala stroboskopická nálož inšpirovaná LSD experimentmi CIA. Je zrejmé, že Atonal si našiel svoj zvuk aj publikum, otázkou však zostáva, či je jeho cieľom posúvať hranice, či skôr utvrdzovať svoj status quo.

03697080.jpeg